Pre novinára nie je ťažké napísať príbeh, ktorý zažil, opísať atmosféru mesta, udalosť, na ktorej bol prítomný, ľudí, s ktorými zdieľal všetky pocity a zážitky. Mohli by sme sa síce sporiť, koľko je v jeho texte subjektivity, a aká je jeho kvalita – ale predstavu čitateľovi ponúkne. Mala by to byť rutinná práca. A predsa som v koncoch. Keby som príbeh o 28. členoch PBEAT (doplnených nečlenmi milujúcich Barcu) začala písať hneď po príchode z Barcelony, bolo by to jednoduchšie. Ale… v utorok sme sa vrátili, v stredu regenerovali a vo štvrtok nás z éteru zasiahol masaker na Las Ramblas. Na mieste, ktoré milujeme a na ktorom sme víkend pred tým na každom kroku stretávali našich – fanúšikov Barcy čakajúcich na výkop prvého zápasu španielskeho Superpohára na Camp Nou (13. augusta).
Ťazko sa píše o radosti zo zážitku v prítomnosti tragédie. TotsSomBarcelona.
Niekoľko dní predtým – 9. augusta – do posledného miestečka plný autobus FCB odštartoval z Banskej Štiavnice na svoju púť: Slovinsko – Taliansko – Monako – Barcelona. Pre viacerých to bola prvá skúsenosť – s Barcelonou, s Camp Nou, s El Clásicom. Viacerí sa videli po prvý raz – a týka sa to aj členov nášho fanklubu. Bolo by prehnané tvrdiť, že sa vytvorila jedna veľká skvelá partia. Napriek tomu vládla cestou, ale aj v Monaku na pláži či v meste, dobrá nálada. Prvé fotenie so zástavou PBEAT, prvé spolu vypité fľaše, prvé tipy na výsledok zápasu či navzájom si odporujúce prestupové informácie z FB.
Barcelona nás privítala slnkom a Las Ramblas uvítacím drinkom (ako inak – sangriou). Možno na škodu „stmelovania partie“ sme v Barcelone nemali spoločný program. Tri dni si každý užil podľa svojich predstáv. Mohlo to byť ináč – ale to predpokladá vzájomnú komunikáciu členov fanklubu a ich aktívnu účasť pri príprave programov (nielen zájazdov) PBEAT. Prvá spoločná fotka sa nám síce podarila pri autobuse, ktorý nás držal pohromade – ale na vopred avizované stretnutie v Iniestovej ElV8IT, pri soche Ladislava Kubalu pred zápasom a potom pri erbe PBEAT prišlo iba zopár členov fanklubu – takmer v prevahe boli nečlenovia (inak výborná partia chalanov z Vargastavu).
Necelé tri barcelonské dni sme využili naplno. Nezabudnuteľný bude niekoľko chodový obed v Messiho Salamance, kde Cant del Barca zaznelo v improvizovanom podaní muzikantov (nebyť čašníčky, nebolo by slov). Bez záujmu nezostali ani pamiatky, polihovanie na pláži, prehliadka múzea FCB…
El Clásico – a ako povedal po zápase Messi – deň blbec. Atmosféra pred začiatkom bola vynikajúca. Aj v našom tábore. A bola aj viera, že to naši dajú… Nedali. Prehrali sme 1:3. A po zápase, po polnoci, sme Barcelonu opustili. Nie však nádej, že zlé a smutné chvíle vystrieda radosť z krásnej hry Barcy. Deväťhodinová zastávka v Nice a kúpanie v mori z nás ako-tak zmyli únavu. Nálada sa vracala s príchodom na Slovensko. A aj keď si každý z tohto zájazdu odnesie svoje osobité spomienky, mne vychádza len jedno: lepší budeme len vtedy, ak budeme spolupracovať, ak sa budeme môcť spoľahnúť jeden na druhého a ak slová doplníme činmi. Vo futbale, v živote – v autobuse či na stretnutiach členov fanklubu.
Fotografie TU
Gabika Belanová